Keď som si kúpil dom a nasťahovali sme sa do neho s mojou partnerkou, ihneď sme sa pustili do rekonštrukcií, opráv a zariaďovania. Asi po mesiaci, kedy ešte nebolo nič ani zďaleka hotové, k nám prišla na návštevu moja a priateľkina mama. Vychádzame spolu dobre, obe dámy sú veľmi fajn a nikdy sa nám nejako extrémne nemontovali do života. Tentokrát to bolo ale nejaké iné. Moja mamička začala kritizovať rozloženie nábytku v obývacej izbe a mamička mojej priateľky nebola spokojná s tým, kde sme založili bylinkové políčko.
Čas letel, návštevy našich rodičov sa kopili a my sme si asi po roku uvedomili, že náš dom, vlastne nie je našim domom, ale nejakou predstavou našich mám. Musím uznať, že to urobili veľmi šikovne. Nič nám nevnucovali, nekričali, nerobili žiadne cirkusy, no pomaličkým „vymývaním mozgu“ nás donútili k tomu, aby sme si svoju domácnosť, zaradili takmer na sto percent podľa nich. Jedného pekného dňa sme si povedali, že stačilo. Veci sme vrátili na pôvodné miesto, teda na to, na ktorom sme ich chceli mať my. Pr najbližšej návšteve našich mamičiek, nebola ani jedna z nich spokojná, no my sme neustúpili ani o pol kroka.
Som si skoro istý tým, že to má podobne veľmi ľudí. Uznávam, že je veľmi ťažké domov zariadiť tak, aby boli spokojní všetci. Jediným východiskom je však to, že zabudnete na spokojnosť vašich rodičov a zameriate sa výhradne na svoju spokojnosť. Určite bude pre rodičov veľmi nepríjemné, keď im ich dieťa prejaví takúto „neposlušnosť“, ale verte, že je to veľmi dôležitá vec. Niekedy sa proste nevypláca byť až príliš alebo dokonca slepo poslušný. Prečo sa takéto nezhody objavujú práve pri zariaďovaní bytu či domu? Neviem, ale z mojej vlastnej skúsenosti, no i z rozprávanie mojich známych, je to naozaj veľmi bežnou vecou. Hold, asi to naše bývanie, bude v živote všetkých nás, naozaj dôležitou vecou.